KONSTANTIN UŠINSKIJ – Slepý kôň

10. března 2011 v 19:50 |  Pribehy o konoch
Kedysi veľmi - veľmi dávno, keď sme ešte neboli na svete nie že my, ale ani naši dedovia a pradedovia, stálo na brehu mora bohaté slavianske obchodné mesto Vineta; v tom meste žil kupec Usedom, ktorého lode, naložené vzácnym tovarom, plávali po ďalekých moriach. Usedom bol veľmi zámožný a žil v blahobyte, akiste aj meno mal preto také - Usedom znamená Všetkodoma - že v jeho dome bolo nadostač všetkého, čo sa v tých časoch pokladalo za dobré a vzácne. On, jeho žena i deti jedávali len na striebre a zlate a odievali sa do brokátov a sobolích kožušín. V stajni mal Usedom veľa znamenitých koní, ale hlavne jednému sa nenašla roveň ani v Usedomovej stajni, ani v celej Vinete. Usedom mu dal meno Akovietor, a to pre jeho rýchlosť. Na Akovetra si nesmel sadnúť nik, iba jeho pán, a ten si zas nikdy nesadol na iného koňa, len na Akovetra. Raz sa Usedom vracal z obchodnej cesty na svojom obľúbenom koni a prišlo mu prejsť cez veľkú, tmavú horu. Blížilo sa k večeru, hora bola hustá a temná, vietor kolísal vrchovce ponurých borovíc. Kupec šiel iba sám a krokom, lebo kôň už bol ustatý z dlhej cesty. Odrazu, ani čo by spod zeme, vyskočilo spoza krovia šesť plecitých chlapov surovej tvári, v huňatých čiapkach, s oštepmi, sekerami a nožmi v rukách; traja na koňoch a traja peši. A už aj držali kupcovho koňa za uzdu. Nebol by viac Usedom zočil svoju rodnú Vinetu, nech je pod ním iný kôň. No len čo Akovietor zacítil na uzde cudziu ruku, trhol sa vpred, mohutnou širokou hruďou zrazil na zem dvoch zločincov, čo ho držali za uzdu, pod seba zvalil tretieho, ktorý mu s oštepom v ruke chcel zahradiť cestu, a vyrútil sa vpred ako víchor. Zbojníci, čo sedeli na koňoch, sa pustili za ním. Tiež mali dobré kone, ale kdeže sa tie mohli rovnať Usedomovmu koni. Keď Akovietor zacítil, že ho naháňajú, letel napriek všetkej únave ani strela vypustená z kuše, a nechal ďaleko za sebou rozzúrených zbojníkov. O polhodinu nato vbehol už Usedom do rodnej Vinety a z jeho dobrého koňa padali na zem chuchvalce peny. Kupec zišiel z koňa, ktorému sa od divého behu prudko dvíhali boky, potľapkal ho po spenenom krku a vyslovil slávnostný sľub, že nech by sa mu už akokoľvek vodilo, on nikdy nikomu ani ne predá, ani nedaruje svojho verného Akovetra, nikdy ho nevyhná, čo ako by ostarel, a kým bude kôň nažive, bude deň čo deň dostávať tri miery najlepšieho ovsa. Potom sa Usedom ponáhľal k žene i deťom, a nedal pozor na to, ako opatria koňa. Lenivý sluha nepoprevádzal Akovetra, koľko bolo treba, nepočkal, kým ochladne, a dal sa mu napiť vody. Od toho dňa začal Akovietor chradnúť a upadať, oslabol na nohy a napokon oslepol. Kupec ho veľmi ľutoval a asi pol roka verne plnil svoj sľub, slepý kôň stál v stajni ako predtým a každý deň dostával tri mitry ovsa. Usedom si kúpil druhého koňa, na tom chodieval za svojím obchodom. Po polroku sa mu už zdalo márnotratné dávať slepému, nanič nesúcemu koni každý deň tri mitry ovsa, prikázal, aby mu dávali len dve. Prešiel ďalší polrok. Slepý kôň bol ešte mladý, prichodilo ho dlho kŕmiť nuž začali mu dávať už len po jednej miere denne. Napokon sa kupcovi aj to videlo škoda a prikázal Akovetra vyhnať zo stajne aj zo dvora, aby zbytočne nezaberal miesto. Sluhovia museli slepého koňa vyháňať palicami, lebo sa vzpieral a nechcel ísť. Neborák slepý Akovietor nechápal, čo sa to s ním robí, a nevedel, kde by mal ísť. Ostal stáť za vrátami, spustil hlavu a smutne kýval ušami. Prišla noc, začalo snežiť, ležať na kameňoch bolo slepému koňovi aj tvrdo, aj zima. Nuž niekoľko hodín len stál a napokon ho hlad prinútil, aby si šiel hľadať niečo pod zub. Zdvihol hlavu a ňuchal v povetrí, či nenaďabí aspoň na chlp slamy visiaci z nejakej starej strechy; blúdil kade-tade a ustavične vrážal tu do plota, tu do rohu domu. Treba spomenúť, že vo Vinete, tak ako vo všetkých pradávnych slavianskych mestách, nemali vládcu, obyvatelia mesta si vládli sami. Vždy keď bolo treba o niečom rozhodnúť, zišli sa všetci na námestí. Takéto zhromaždenie, ktoré o všeličom dôležitom rozhodovalo, súdilo aj ukladalo tresty, nazývali snemom. Na námestí uprostred Vinety, kde sa schádzal snem, visel na štyroch koloch veľký snemovný zvon, ktorým zvolávali ľudí na snem. Na tom zvone mohol zazvoniť každý, komu sa stala krivda a kto si žiadal, aby snem jeho vec posúdil a zastal sa ho. Nikdy sa nikto neodvážil zazvoniť podaromnici, lebo vedel, že by ho za to stihol trest. Slepý, hluchý a vyhladnutý kôň blúdil po námestí a naďabil nevdojak na stĺpy, na ktorých visel zvon. Možno sa nazdal, že tu niekde nájde chĺpok slamy, zdvihol teda hlavu; čírou náhodou sa mu dostal do zubov povraz snemovného zvona a on ho začal mykať. Zvon zahlaholil tak mocne, že sa ľudia rýchlo hnali na námestie, hoci bolo ešte veľmi zavčasu, len aby sa dozvedeli, kto sa to tak naliehavo dovoláva ochrany a spravodlivosti. Celá Vineta poznala Akovetra, všetci vedeli, ako zachránil svojmu pánovi život aj čo mu on zato prisľúbil, a veľmi sa začudovali, keď neboráka koňa zazreli naprostred námestia slepého, vyhladovaného, zasneženého, trasúceho sa od zimy. Hneď sa vysvetlilo, o čo ide. Celé mesto zvedelo, že bohatý Usedom vyhnal z domu slepého koňa, ktorý mu zachránil život, a všetci uznali, že Akovietor mal plné právo zazvoniť na snemovnom zvone. Predvolali si na námestie nevďačného Usedoma. Nič nedbali na jeho výhovorky, ale prikázali mu, aby koňa vzal znovu k sebe a do smrti sa oň staral. Jednému človeku uložili, aby dával pozor, či kupec plní rozhodnutie súdu. A rozsudok vryli do kameňa, aby navždy pripomínal túto udalosť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama