Tam,kde kone chodia umierat

10. března 2011 v 20:01 |  Pribehy o konoch
Ľahký opar visí vo vzduchu
a rieka sa ticho krúti.
K meandrom vedú tiché kroky
starej kobyly.
Suchá tráva a oranžové stromy
prezrádzajú končiacu jeseň.
Opustila stádo a počúvala
svoju pohrebnú pieseň.
V očiach vyrovnanosť,
dych sa menil na paru.
Pomaly, ale rozhodne
kráčala v ústrety mieru.
Tak, ako každý rok
sem chodia kone vydýchnuť,
inak to nebolo ani teraz,
keď sa kobyla snaží zabudnúť.
V diaľke zahrmel začiatok dažďa,
kvapky kropia umierajúce telo.
Len teraz môže snívať
keď zlo sveta odletelo.
Snívať o divokom trysku
o zelených lúkach
o cvale po piesku,
no teraz tu umiera v mukách.
Posledná sekunda sa natiahla.
V spomienkach vidí seba,
ako silnú a mladú kobylu,
ako rodí a ako teraz umiera.
Počuje v hrudi kameň byť,
v ušiach zvuk mení v ozvenu,
dych sa spomaľuje,
svet vidí umierajúcu starenu.
V blízkom lese za lúkou,
zatiahol vlk smutné zavitie.
Vranke je to jedno,
myslí len na zabitie.
Keď ustal dážď a vyšlo slnko,
hmla sa zodvihla.
Zlaté lúče blúdia zemou
a vzduchom sa nesie modlitba:
,,Prosím buď milosrdný,
zbav ma bolesti,
čaká ma koniec smutný,
moja posledná hodina udrela..."
zatvorila oči a keď vlci stíchli,
čierna kobyla umrela...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama